Mea si vybrala pohľadnicu s riekou a strechami. Colombine mala ceruzku. Lu Cia tvrdila, že má výborný nápad, ale zatiaľ si ho nechá pre seba. Zdalo sa, že spoločnému pozdravu nič nebráni. Chýbala iba adresa a dohoda o tom, koľko sa toho na taký malý papier vlastne zmestí.
Ilustrovaná fikcia inšpirovaná pôvodnými fotografiami Travel2City. Miesta pochádzajú zo samostatných ciest, nejde o jednodňový itinerár. Postavy, dialógy, rekvizity a časť kompozície či osvetlenia sú umeleckou interpretáciou.
Pri modrých obkladačkách držala Mea pohľadnicu tak, aby ju videli všetky tri. Rieka na nej bola menšia než v skutočnosti, strechy poslušne usporiadané a obloha sa zmestila do jedného rohu. Colombine sa spýtala, komu napíšu. Mea sa zamyslela. Lu Cia povedala, že najprv by mali vedieť čo. To znelo rozumne, ale pri pohľade na Porto sa každej žiadalo napísať niečo iné. Papier sa zatiaľ tváril veľkoryso.
Colombine položila pohľadnicu na stolík a začala vetou, ktorá mala podľa nej výborný rytmus. Mea ju doplnila o jednu spomienku. Lu Cia pridala poznámku, že nesmú vynechať smiech. Ceruzka sa zastavila. Na papieri už zostávalo menej miesta, než všetky tri očakávali. Nad nimi viseli staré balkóny a každé okno by pokojne unieslo ďalší odsek. Colombine pozrela na kamarátky a navrhla, aby mesto tentoraz nemalo kompletný zápis.
„Ak budeme pokračovať, potrebujeme druhú stranu rieky.“
Lu Cia si prisunula pohľadnicu a na okraj pridala drobnú hviezdičku. Vraj označuje všetko, čo sa už nedá dopísať. Mea okamžite uznala, že je to účinný spôsob, ako ušetriť papier. Colombine chcela vedieť, či sa pod hviezdičku zmestí aj ich dnešné váhanie s adresou. Lu Cia prikývla. Potom konečne prezradila svoj nápad: pohľadnica môže patriť im samým, iba o trochu neskôr. V kaviarni na chvíľu prestali vymýšľať ďalšie slová.
Pri Doure Mea držala hotovú pohľadnicu a pozerala sa na mesto na opačnom brehu. Už nepotrebovala poštovú schránku. Stačilo nájsť bezpečné miesto medzi stránkami, kam sa všetky tri raz vrátia. Colombine povedala, že doručenie bude možno trochu oneskorené. Lu Cia odpovedala, že práve o to ide. Mea si kartičku pritiahla k sebe. Bolo zvláštne príjemné písať niekomu, kto ich ešte len bude pamätať také, aké sú dnes.
„Pre nás tri. Otvoriť, keď nám bude chýbať Porto.“
Z cesty do knihy
The Map with No Last Page
Príbehy Travel2City pokračujú aj medzi knižnými stranami. Objav náš ilustrovaný cestovateľský svet.
Pohľadnica sa nakoniec schovala medzi stránky zápisníka. Raz na ne odtiaľ vypadne, možno celkom nečakane. A tri budúce čitateľky si na chvíľu znovu sadnú do Porta.