Na prvom schodíku dostala Mea jednoduchý nápad: bude ich počítať. Aspoň bude vedieť, koľko práce odviedli jej nohy. V tejto španielskej koláži sa však ukáže, že presné čísla potrebujú sústredenie, ktoré staré uličky, veže a nádvorie veľmi ochotne odvedú celkom inam.
Ilustrovaná fikcia inšpirovaná pôvodnými fotografiami Travel2City. Miesta pochádzajú zo samostatných ciest, nejde o jednodňový itinerár. Postavy, dialógy, rekvizity a časť kompozície či osvetlenia sú umeleckou interpretáciou.
V granadskej uličke to spočiatku išlo výborne. Prvý schod, druhý schod, tretí. Mea mala systém a systém mal dobrú náladu. Potom si všimla balkón, pod ním dvere a za nimi ďalšiu úzku odbočku. Pri nasledujúcom kroku si už nebola celkom istá. Mohla začať odznova, ale to by znamenalo prestať sa pozerať. Pokračovala teda s číslom, ktoré jej znelo približne správne. Približnosť sa zatiaľ tvárila ako celkom rozumný kompromis.
„Ktorý bol posledný? Ten pred tým pekným balkónom.“
V Santiagu sa rozhodla skúsiť to dôslednejšie. Kamenný múr viedol pohľad hore a schody ponúkali celkom slušný začiatok nového počítania. Potom sa medzi strechami objavila veža. Mea zdvihla hlavu a zostala stáť. Presne v tom okamihu jej číslo odišlo z pamäti tak pokojne, akoby tam nikdy nemalo prácu. Nehnevala sa naň. Ak už muselo niečo ustúpiť, bola rada, že to nebol pohľad na svetlo medzi starými budovami.
Pri veľkom schodisku si sadla bokom, aby nikomu neprekážala. Nohy boli spokojné s prestávkou, hoci nedostali žiadnu presnú správu o výkone. Mea si skúsila vybaviť posledný istý údaj. Namiesto neho sa jej vynorila kľučka, dlažba a tvar okna. Rozosmiala sa. Pamäť si zjavne viedla vlastné účtovníctvo. A možno bolo lepšie než to jej, pretože uchovávalo veci, kvôli ktorým sa vôbec oplatilo ísť hore.
Kruhové nádvorie v Granade jej ponúklo úplne iný druh poriadku. Stĺpy sa opakovali, podlaha bola rovná a uprostred sa dalo jednoducho zastaviť. Mea sa usmiala pri myšlienke, že teraz by mohla počítať stĺpy. Ten nápad však nechala prejsť bez hlasovania. Prešla iba pár krokov a pozrela hore. Tentoraz nič nestratila. Nemala číslo, ktoré by musela strážiť, a celé nádvorie zostalo voľné pre obyčajnú zvedavosť.
„Stĺpy dnes počítať nebudem. Mám dovolenku.“
Z cesty do knihy
The Map with No Last Page
Príbehy Travel2City pokračujú aj medzi knižnými stranami. Objav náš ilustrovaný cestovateľský svet.
Do zápisníka si nenapísala žiadny počet. Stačila veta, že schodov bolo dosť a dôvodov zastaviť sa ešte viac. Ten údaj sa jej zdal nezvyčajne spoľahlivý.
