Dáždnik som do tašky strčila na poslednú chvíľu. Bol červený, trochu neskladný a podľa môjho plánu úplne zbytočný. Mala som predsa pripravené pekné šaty, pohodlné topánky a trasu plnú slnka. Belgicko si môj plán zrejme neprečítalo.
Umelecký príbeh podľa pôvodných fotografií Travel2City. Štyri zastavenia tvoria koláž samostatných ciest, nie jednodňový itinerár. Dážď, mokré povrchy, počasie a príhody Mea Zen sú tvorivou úpravou predlôh.
V Bruggách začalo pršať práve vo chvíli, keď som sa rozhodla vyzerať nenútene. Prvá kvapka pristála na nose, druhá na výstrihu a ďalšie už nečakali na pozvanie. Rozopla som dáždnik tak prudko, až som sa sama zľakla. Nad mokrou dlažbou sa rozsvietil červený kruh. Pod ním som mala súkromný kúsok sucha a nečakane dobrý výhľad na farebné domy. Ich stupňovité štíty pokračovali v kalužiach dolu hlavou. Napravila som si šatku, zdvihla bradu a vykročila pomalšie. Ten nový doplnok mi vlastne celkom pristal.
V Leuvene som sa schovala pod kamenný oblúk. Zavretý dáždnik kvapkal vedľa mojich topánok a z tehlovej uličky sa stal tichý červenohnedý tunel. Chcela som len počkať, kým prejde prehánka. Potom som zbadala drobný prúd vody, ktorý obchádzal každý vyčnievajúci kameň inak. Sledovala som ho až po malú kaluž pri múre. Mala v sebe kúsok okna aj sivého neba. Dážď postupne slabol, no ja som stále stála pod oblúkom. Zrazu som nemala veľmi dobrú výhovorku, prečo sa ponáhľať ďalej.
Do bruselskej pasáže som vošla víťazoslávne: tu už na mňa počasie nemohlo. Zatvorila som dáždnik, uhladila si vlasy a v odraze výkladu skontrolovala, či ešte vyzerám ako žena na výlete. Vyzerala som ako žena na výlete, ktorej práve pršalo na vlasy. Potom sa nad hlavou ozvalo jemné bubnovanie. Kvapky bežali po presklenej streche, svetlo mäklo a ľudia prechádzali popod oblúky. Zdvihla som tvár a rozosmiala sa. Prišla som sa pred dažďom schovať a teraz som mala najlepšie miesto na jeho počúvanie.
Na pobreží už nepršalo. Dáždnik som držala zatvorený a po mokrom piesku kráčala s dôležitým výrazom ženy, ktorá sa vie prispôsobiť počasiu. Vyhla som sa jednej kaluži, potom druhej. Tretia bola taká malá, že som ju chcela prekročiť bez rozmýšľania. Čľup. Pozrela som na topánku, potom na more, akoby som čakala ospravedlnenie. Žiadne neprišlo. Rozosmiala som sa tak nahlas, až mi vietor vzal polovicu smiechu. Ďalšiu kaluž som už obišla poctivo. Veľké životné premeny majú svoje hranice — najmä keď má človek iba jedny suché ponožky.
„Toto v pláne nebolo. Ani ten smiech.“
Z cesty do knihy
The Map with No Last Page
Svet Travel2City pokračuje aj medzi knižnými stranami. Spoznaj The Map with No Last Page a ďalšie ilustrované cesty.
