Mea mala chuť na pistáciu. Colombine na čokoládu. Lu Cia ešte nevedela, ale rozhodne chcela ochutnať aj tie ostatné. Tak sa začala naša talianska dohoda. S mapou nemala veľa spoločného, no pri ďalších zastaveniach sa ukázala ako mimoriadne užitočná.
Umelecký príbeh trojice podľa pôvodných fotografií Travel2City. Benátky, Florencia, Rím a Garda tvoria koláž samostatných ciest, nie jednodňový itinerár. Dialógy, príhody, spoločný stôl a večerné svetlo pri jazere sú tvorivou interpretáciou.
Na mostíku v Benátkach sa rozprava o zmrzline nečakane predĺžila. Mea obhajovala pistáciu s takým presvedčením, akoby išlo o výber budúceho bývania. Colombine iba zdvihla obočie. „Čokoláda sa nemusí obhajovať.“ Lu Cia sa zatiaľ dívala na odrazy domov v kanáli. „A nemôžeme mať každá svoju a trochu si požičať?“ Navrhla to celkom pokojne, čo bolo vzhľadom na závažnosť diskusie takmer provokatívne. Mea sa rozosmiala. Colombine podala Lu Cii ruku ponad zábradlie na ich strane mosta. Dohoda bola uzavretá. Čln pod nimi sa pohol, akoby už tiež čakal, kedy konečne skončíme.
Vo Florencii už každá držala vlastný kornútok. Nad nami sa dvíhala kupola a Mea sa rozhodla, že presne toto je chvíľa na veľkolepý pohľad do diaľky. Pistáciová zmrzlina mala iné plány. „Tvoja dôstojnosť ti tečie po ruke,“ upozornila ju Colombine. Lu Cia pohotovo vytiahla obrúsok, ale pri podávaní si sama všimla ružovú bodku na špičke nosa. Teraz sa smiala už aj Mea. Chvíľu sme stáli medzi obdivovaním architektúry a záchranou dezertu. Napokon zvíťazil dezert. Kupola sa nikam neponáhľala; naše tri kopčeky mali očividne celkom iný harmonogram.
V Ríme sme už mali plné topánky chodenia. Pri chodníku oproti starým stĺpom sa Colombine zastavila a otvorila mapu. „Ešte tento kúsok.“ Mea si založila ruky. „To povedala aj predchádzajúca mapa.“ Lu Cia zavrela zápisník a navrhla dodatok k benátskej dohode: každá môže vybrať jednu prestávku a ostatné sa proti nej nebudú odvolávať. Mea hlasovala za stoličku, Colombine za miesto s výhľadom a Lu Cia za niečo sladké. Chvíľu sme sa na seba dívali. Potom Colombine mapu zložila. Prvý raz toho popoludnia sme presne vedeli, čo hľadáme — aj bez šípky.
„Stolička, výhľad, dezert. Konečne presné zadanie.“
Pri Garde sme konečne sedeli pri malom stole obrátenom k vode. Hory sa strácali v mäkkom svetle a medzi nami pristála jedna miska s tromi príchuťami. K nej tri lyžičky. „Toto je organizačne podozrivo dobré,“ uznala Colombine. Mea si ochutnala čokoládu a tvárila sa, že práve vykonáva nezávislú kontrolu kvality. Lu Cia potichu posunula misku bližšie k stredu. Keď zostal posledný kúsok, obe sme jej naznačili, nech si ho vezme. „Dobrovoľne?“ overila si. „Dnes áno,“ povedala Mea. „Zajtra sa o dohode rokuje znova.“
„Na zajtrajšok si nechajme aspoň jednu výhovorku.“
Z cesty do knihy
The Map with No Last Page
Svet Travel2City pokračuje aj medzi knižnými stranami. Spoznaj The Map with No Last Page a ďalšie ilustrované cesty.
