Mea si v Belgicku kúpila pohľadnicu s veľkorysým plánom: tentoraz napíše niečo lepšie než „je tu krásne“. Ceruzku mala. Známku tiež. Chýbala jej už iba tá najjednoduchšia vec — čo vlastne chce povedať.
Umelecký príbeh samotnej Mea Zen podľa pôvodných fotografií Travel2City. Bruggy, Brusel, Leuven a belgické pobrežie tvoria koláž samostatných zastavení. Dej a dialógy sú vymyslené; nejde o jednodňový itinerár.
Na námestí zdvihla pohľad k štítom domov. Jeden červený, druhý svetlý, každý s vlastným názorom na to, ako sa má končiť strecha. „Malebné,“ skúsila Mea. Potom „čarovné“. Obe slová jej pripadali, akoby si ich požičala z cudzieho katalógu. Oprela ceruzku o roh pohľadnice a chvíľu sledovala ľudí pod markízami. Vedela by opísať päť priečelí, tri farby a jeden oblak. Lenže na druhej strane papiera už obrázok bol. „Dobre,“ povedala si. „Domy sa predstavia samy.“ Pohľadnicu schovala bez jedinej vety.
V bruselskej pasáži mala konečne nápad. V jednej ruke držala pohľadnicu, v druhej čokoládu a ceruzka sa pokúšala patriť k obom. „Napíšem niečo o svetle,“ rozhodla sa pri pohľade na presklenú strechu. Kým však rozbalila posledný kúsok, na rohu papiera sa objavila drobná hnedá škvrna. Mea na ňu pozrela. Skúsila ju zotrieť, čím ju povýšila na plnohodnotnú súčasť kompozície. Potom sa usmiala a odložila obrúsok. „Aspoň jedna vec na tejto pohľadnici je už presná.“
V Leuvene našla uličku, kde ju nič nenútilo zrýchliť. Pohľadnicu podložila zatvoreným zápisníkom a na chvíľu sa oprela pri okne. Napísala „Dnes som videla…“ a zastala. Na okamih si predstavila, ako jej niekto blízky stojí pri pleci, nakláňa hlavu nad papier a potichu sa smeje tej čokoláde. Hneď vedela, čo by mu ukázala: tieň pod oblúkom, nerovnú dlažbu, maličké okno na konci ulice. Nie všetko. Presne toto. Rozpísaný začiatok jemne prečiarkla. Ceruzka zrazu nemusela pracovať tak tvrdo.
Na pobreží jej vietor rozstrapatil vlasy skôr, než stihla vytiahnuť ceruzku. More sa pomaly približovalo k stopám v piesku a potom si to zakaždým rozmyslelo. Mea dopísala jednu krátku vetu. Prečítala ju ešte raz, tentoraz bez opravovania. Na pohľadnici zostalo miesto aj na škvrnu, aj na podpis, aj na malý bozk. Pritlačila papier k hrudi, aby jej ho vietor nevzal, a pozrela sa na vodu. Domy, pasáž ani uličku už nemusela vtesnať do piatich riadkov. Tá veta otvárala dvere ku všetkým.
„Toto by som ti chcela ukázať.“
Zo zápisníka do knihy
The Map with No Last Page
Svet Travel2City pokračuje aj medzi knižnými stranami. Spoznaj The Map with No Last Page a ďalšie ilustrované cesty.
