„Len sa prejdem. Žiadne zachádzky,“ povedala som si s presvedčením ženy, ktorá si práve obula pohodlné topánky. Do zápisníka som nakreslila krátku rovnú čiaru. Bol to veľmi slušný plán. Vydržal po prvý roh.
Umelecký príbeh podľa pôvodných fotografií Travel2City. Štyri scény spájajú samostatné zastavenia; nejde o itinerár na jeden deň. Postava, príhody a svetelná atmosféra sú tvorivou interpretáciou.
V Šibeniku ma zastavilo prudké zašuchotanie krídel. Nad úzkou uličkou sa rozleteli holuby a na chvíľu celkom preorganizovali modrú oblohu. Zdvihla som hlavu. „Tak kadiaľ?“ spýtala som sa tej hlučnej porady. Väčšina zamierila za roh. Dva zostali na streche, zrejme mali výhrady k zápisnici. Počkala som, kým sa vzduch upokojí, a potom som zahla za nimi. Do zápisníka som si prvú odbočku zaznamenala ako rozhodnutie prijaté väčšinou hlasov. S demokraciou sa predsa nebudem hádať hneď na začiatku prechádzky.
V Splite som vošla medzi staré múry a zistila, že najkrajšia izba na ceste vôbec nemusí mať strop. Vysokými oknami presvitala čistá modrá. Prešla som cez kamennú dlažbu o čosi pomalšie, než bolo nutné. Šaty sa pri kroku pohli presne tak, ako mali. Na okamih som si dovolila byť jedinou pozvanou na vlastnú malú módnu prehliadku. Potom mi pod podrážkou zapraskal kamienok a slávnostne ma vrátil na zem. „Ďakujem za potlesk,“ zašepkala som. Rovná čiara v zápisníku dostala druhý elegantný záhyb.
V Trogire som sa pristihla, že kráčam presne opačne, než som si naplánovala. Už som sa chcela obrátiť. Potom sa predo mnou otvorila voda a za ňou celý rad domov, strechy a veža. Keby som poslúchla plán, videla by som teraz pravdepodobne vlastný nahnevaný výraz v nejakom výklade. Namiesto toho som stála na brehu a mala celé mesto pred sebou. Zápisník som nechala zatvorený. Táto zachádzka si nepotrebovala obhájiť kilometre. Chvíľu som len pozorovala, ako sa rovné kamenné steny vo vode menia na celkom neposlušné čiary.
Nad Hvarom som si konečne sadla. Predo mnou ležali strechy, prístav a more; na kolenách zápisník s čiarou, ktorá už pripomínala prameň mojich vlasov po dlhom dni. Pozrela som sa na ňu a potom dolu na mesto. Zhora všetky tie odbočky vyzerali takmer rozumne. Preškrtla som slová „najkratšia cesta“ a napísala „moja cesta“. Hneď vedľa som pridala malú šípku. Nie preto, že by mi vo výhľade niečo chýbalo. Len som cestou sem zazrela ešte jednu uličku. A tá bola naozaj iba o jeden roh ďalej.
„Najkratšia cesta by bola príliš krátka.“
Z cesty do knihy
The Map with No Last Page
Svet Travel2City pokračuje aj medzi knižnými stranami. Spoznaj The Map with No Last Page a ďalšie ilustrované cesty.
