Mea si na prvú stranu napísala miesta, ktoré chcela vidieť. Colombine medzi ne nakreslila malý modrý kvet. Lu Cia nechala nasledujúcu stranu prázdnu. Vraj pre všetko, čo ich ešte len napadne. Tak vznikol ich spoločný cestovný plán — trochu presný, trochu neposlušný.
Ilustrovaná fikcia inšpirovaná pôvodnými fotografiami Travel2City. Štyri spomienkové zastavenia, nie itinerár na jeden deň.
Žltá električka prešla popred kostol práve vo chvíli, keď Mea chcela začať vetu. Zvonček ju predbehol. Colombine sa sklonila nad otvorený zápisník a jedným ťahom nakreslila okno; druhým doň pridala tri hlavy. „My sme ešte ani nenastúpili,“ namietla Mea. „To je výhoda kreslenia,“ usmiala sa Colombine. Lu Cia sa naklonila bližšie, až sa ich ramená dotkli. „A kam ideme?“ Mea pozrela na zoznam. Potom na tie tri tváre v okne. Prvý raz jej neprekážalo, že medzi názvami miest ostalo toľko voľného papiera.
„Nechaj na okraji miesto. Ešte sa tam môžeme zmestiť.“
Na schodoch v Sintre zápisník zrazu vážil viac než dole. Mea si ho pritlačila k boku a pozrela na ďalší kamenný stupeň. „V pláne bolo romantické túlanie,“ vydýchla. „Toto je jeho zvislá verzia,“ povedala Lu Cia a podala jej ruku. Colombine sa za nimi rozosmiala tak, že museli všetky tri zastaviť. Na chvíľu nebolo čo fotografovať ani zapisovať. Len teplý kameň, dlaň v dlani a modrý kvet, ktorý sa Colombine nebezpečne posunul za ucho. Mea jej ho voľnou rukou napravila. Potom vyšli ešte o pár schodov vyššie.
„Toto je romantické túlanie. Iba trochu do kopca.“
Pri Guinchu si Mea otvorila zápisník, aby konečne niečo dopísala. Vietor obrátil tri strany naraz. Colombine zachytila jednu dlaňou, Lu Cia pridržala druhý roh a Mea sa pokúsila zachrániť vetu, ktorú už medzitým zabudla. Jej šatka sa roztancovala medzi nimi ako malá neposlušná vlajka. „Myslím, že more nám robí redakciu,“ povedala. „Škrtá?“ spýtala sa Colombine. „Preskupuje,“ usúdila Lu Cia. Naklonili sa nad papier všetky tri, vlasy pomiešané vetrom, ramená tesne pri sebe. Na otvorenej strane bol iba ten modrý kvet. A zrazu celkom stačil.
Maják nad útesom chytil posledné teplé svetlo a Colombine konečne odložila ceruzku. „Toto už nebudem naháňať,“ povedala. Mea zatvorila zápisník, ale prst nechala medzi stranami. Lu Cia si všimla ten malý pohyb a usmiala sa. „Bojíš sa, že stratíš miesto?“ „Skôr, že by to vyzeralo ako koniec.“ Stáli chvíľu pri sebe a dívali sa na pobrežie. Potom Colombine vzala Meu pod pazuchu a Lu Cia vykročila s nimi. Zápisník ostal zatvorený. Keď sa neskôr opäť otvoril, prvá veta na novej strane znela: Ešte sme nevideli všetko.
„Ešte sme nevideli všetko.“
Zo zápisníka do knihy
The Map with No Last Page
Svet Travel2City pokračuje aj medzi knižnými stranami. Spoznaj The Map with No Last Page a ďalšie ilustrované cesty.
