Mea chcela mať večer v zápisníku hotový názov. Colombine jej ochotne ponúkla tri naraz, každý veľkolepejší než predchádzajúci. Lu Cia navrhla najprv dokončiť prechádzku. To sa zdalo rozumné, no raz vyslovená otázka sa už s nimi viezla: ako nazvať popoludnie, ktoré sa ešte stále odohráva?
Ilustrovaná fikcia inšpirovaná pôvodnými fotografiami Travel2City. Nie je to cestovný itinerár ani dokumentárny záznam. Postavy, dialógy, rekvizity a časť kompozície či osvetlenia sú umeleckou interpretáciou.
Pri prvých kamenných budovách Colombine navrhla Výpravu do srdca hôr. Mea sa obzrela po pokojnej ceste. Na výpravu nemali ani zásoby, ani odhodlanie vstávať skoro. Lu Cia podotkla, že v srdci ich plánov sa zatiaľ nachádza večera. Veľký názov sa im teda nezmestil do obyčajného popoludnia. Nezahodili ho; nechali ho pomyselne pri bráne pre niekoho s väčším batohom.
Pod stromom Mea navrhla Listy a svetlo. Colombine práve obdivovala kamenný múr, a tak by vraj mala vo výsledku chýbať. Lu Cia chcela pridať cestu, po ktorej prišli. Názov sa začal predlžovať, až by bol dlhší než samotný zápis. Mea sa zasmiala. Možno sa snažila do jednej vety napchať aj to, čo si každá z nich chcela zapamätať po svojom.
„Ak pridáme ešte oblohu, bude z toho obsah knihy.“
Pri vonkajšom múre Colombine zašepkala ďalší nápad: Tri ženy a veľmi potrebná káva. Mea sa usmiala a Lu Cia zdvihla prst k perám. Ten návrh nech si zatiaľ nechajú medzi sebou, inak okamžite zmenia smer. Kamenné oblúky za plotom nepotrebovali ich schválenie ani titulok. Trojica pokračovala ďalej. Názov sa zatiaľ odložil spolu s objednávkou kávy.
Nad mestom sa otvoril výhľad a všetky návrhy zrazu vyzerali trochu tesné. Strechy, hory, cesta pod nohami, kamarátky vedľa seba. Mea nechala zápisník v taške. Popoludnie ešte nebolo hotové a nemuselo dopredu vedieť, ako ho raz pomenujú. Colombine sa opýtala, či teda môže mať pracovný názov. Lu Cia prikývla: Zatiaľ sme tu. Tentoraz nenamietala ani jedna.
„Zatiaľ sme tu. To je dosť.“
Z cesty do knihy
The Map with No Last Page
Príbehy Travel2City pokračujú aj medzi knižnými stranami. Objav náš ilustrovaný cestovateľský svet.
Večer zostalo nad zápisom voľné miesto. Mea podň napísala iba Cetinje a dátum. Colombine s Lu Ciou sa zhodli, že dobré názvy niekedy meškajú. Keď sa však o niekoľko dní jedna spýtala: „Pamätáš sa na naše popoludnie bez názvu?“, všetky presne vedeli, ktoré myslí.